Spomienky bolia, ak nezostarnú

S prvými dotykmi jesene prišla netradičná požiadavka od jednej z babičiek. Manžela pochovala po krásnych 50 rokoch spolužitia, deti žijú ďaleko, klasická schéma, ktorá zasahuje najhlbšie zákutia psychiky človeka. Akoby niekto postupne zastieral mohutný záves na oknách, za ktorými naviac zapadá slnko a vy viete, že na druhý deň bude obloha tmavá, zatiahnutá a bude vytrvalo pršať.

Babička sa chcela ísť pozrieť do nemenovaného kúpeľného mesta, kde mala pred 50 rokmi na hoteli svadbu. Názov si nepamätala, ale bola skalopevne presvedčená, že ho nájde po pamäti. V tej dobe moderná novinka, keďže väčšina svadieb sa odohrávala v domácom prostredí zvyčajne u nevesty na rodičovskom dome. A na tomto hoteli boli prvé svadby v tej dobe. Dobové fotografie ako nemí svedkovia dodávali akúsi nedefinovateľnú energiu týmto pohľadom na čiernobielych obrázkoch. Keďže sa jednalo o väčšiu vzdialenosť, zariadila som si program a čas tak, aby sme mohli absolvovať celodenný výlet. Dorazili sme. Prešli sme sa parkom obkolesujúcim všetky moderné či zrekonštruované ubytovacie a hotelové zariadenia.

Pod nohami nám miestami šuchotalo napadané lístie, ktoré akoby predznamenávalo vývoj ďaľších udalostí. Vraj všetko je akési iné, pomenené. Nečudo, veď 30 rokov, presne toľko tam babička nebola, je doba, kedy len veľmi málo časopriestoru zostane na svojom mieste. Čím viac sme sa približovali, tým viac bola naša nálada akási pochmúrnejšia.

Tam je to Janka! Skríkla babička.

Veľmi som sa bála, že to bude práve tam. Zbadala som tú budovu skôr ako babička. V diaľke sa črtala ruina z budovy, ktorá kedysi bola pýchou kúpeľného parku. Žalostný pohľad. Zrazu sme kráčali úplne potichu, bez viet, bez slov a ja som preciťovala bolesť mojej staršej spoločníčky každou bunkou. Bezradne sme zostali stáť pred budovou a ja som nevedela nič urobiť, povedať. Obe sme iba nemo stáli a pozerali sa na dielo skazy času, vandalov a nezáujem neznámych majiteľov objektu. Po pár minútach som babičku jemne štuchla a odkráčali sme preč. Stále bez slov, náš krok bol každým pohybom slabší, až sa nám skoro podlamovali nohy. Posedeli sme si na lavičke v parku chrbtom otočené k objektu. Ani neviem, koľko nám trvalo dostať sa opäť k autu.

Chcela som rozveseliť trochu babičku a pozvala som ju na kávičku so zákuskom do príjemne pôsobiacej kaviarničky, okolo ktorej sme prechádzali. „ Tu nie je už dobrá káva Janka “ bola jediná veta, ktorú som po zvyšok dňa od babičky počula. A vôbec, od toho dňa babička stále menej a menej hovorila.

Existuje a mlčky čaká na poslednú stránku knihy svojho života. Tento príbeh ma veľmi zasiahol. Pre nezasväteného človeka to môže znieť neuveriteľne, ale ak zoberiete človeku nádej, zoberiete mu všetko. Videla som to na vlastné oči, zažila na vlastných pocitoch. Predstava majestátnej budovy, kde sa začalo šťastných 50 rokov života s manželom ju držala nad hladinou. Tešila sa, že ju ukáže mladému človeku. Ruina, ktorú uvidela, vypla jej základné reflexy doplávať k brehu z dravého prúdu rieky života.

Je lepšie, ak sa nám niektoré želania nesplnia, práve pre našu vlastnú ochranu.