Dávať je viac ako brať
Ranné prebudenie so silne škriabajúcim hrdlom, slabosťou v svaloch a horúčkou signalizovalo, že najblišie dni strávim váľaním sa v posteli s príjemne neodolateľnou spoločnosťou chrípkových bacilov. A to ma dnes čakali langoše u babičky Moniky, ktorá sa za desaťročia príprav tohto jedla vypracovalana experta, hodného robiť rozhodcu v gastronomických súťažiach svetového formátu. Vie ich pripraviť v kombinácii viacerých chutí, ktoré na seba tak dokonale nadväzujú, že človek sa z vychutnávajúceho gurmána mení na hltača z prvotnopospolnej spoločnosti. Nuž čo sa dá robiť, rannú kávu vynechávam, voda na 3 litre čaju sa varí, s hrôzou zisťujem, že nemám citróny. Nič to, pastilky na cmúľanie sa vykotúľali z improvizovanej domácej lekárničky, snáď pomôžu. Ešte zvládnuť rituál vykloktania hrdla slanou vodou, aby som bola schopná rozprávať do telefónu. Áno rozprávať, lebo SMS babičky často prehliadnu a ja som predsa dnes mala ísť na nákupy a následne na návštevy Zuzanke, Lydke, Martuške, Anke a Monike.
„ Dobré ránko Monika, to som ja Janka …“ spúšťam krátku konverzáciu cez telefón s ospravedlnením, že dnes neprídem, lebo ma skolila chrípka a pár dní to potrebujem vyležať, hrdlo škriabe ako keby tam hoblíkoval stolár dosku. Vety skracujem, každým slovom sa intenzívnejšie hlásia stolári z hrdla. „Jaj dievka moja, no dobre teda, keď si chorá musíš dobre veľa jesť. Veď ty beháš ku mne, keď potrebujem, teraz ti ja ako tvoja „babka“ nachystám!“ Hmm, dobre jesť, stará škola tieto babky. Človek s chrípkou vypije denne asi 10 litrov tekutín a na jedlo ani nepomyslí. Ale taká dobrá polievočka vývar silný by mi veru chutil a hádam aj pomohol, vysielam myšlienku do Vesmíru. Ešte pár telefonátov ostatným babičkám a idem sa saunovať do postele pod perinu. Fenomén doby mať mobil stále pri sebe už nakazil aj mňa, takže prezieravo ho ukladám na dosah vedľa postele. Ponáram sa do driemot, ozdravný spánok začína pripravovať vojsko na boj s bacilmi. Ani som nevedela ako, prešlo pár hodín a z driemot ma preberá neúprosný zvuk zvonenia telefónu. Neznáme číslo, tak to mám veľkú radosť práve teraz, váhajúc či vôbec zdvihnem. S povzdychom chrapľavým hlasom zdvihnem, veď aj tak som už skoro beznádejne hore. Dúfam že to nebude jeden z tých otravných marketingových prieskumov či otravných ponúk, to fakt potrebujem teraz najmenej.
„ Dobrý, tu je taxikár, nesiem Vám tašku od pani xxxxxxxx, zbehnete dole ? „Čože mi nesiete ?“ Rozospatý mozog nestíha spracovať jeho oznam, to je žart ? Pozerám z okna, naozaj tam stojí taxi. Od Moniky tašku mi nesie, no dobre teda. „ Prosím môžete chvíľu počkať, som chorá, ležím v posteli …“ Nenechá ma dohovoriť, skočí mi do reči „ Pani zlatá, ja makám, nemám čas, kde mám vybehnúť, podám Vám do ruky a idem, nebojte sa je to už zaplatené“ Odzbrojená argumentami vďačne súhlasím, obliekanie a ako taká úprava zovňajšku aby som mohla vystrčiť nos z bytu potrvá minimálne 10 minút. Veď, ktorá žena len tak po prebudení neupravená ide hneď von na verejnosť ? Otváram dvere a ochotný chlapík mi s pozdravom „ Dobrý“ odovzdáva do ruky väčšiu igelitovú tašku, ktorá je dosť ťažká, zároveň počujem zanikajúce slová „ Dovi a rýchle uzdravenie“ a už ho niet. Už pri pootvorení začínam tušiť obsah. Opantávajúca vôňa lángošov, naspodu kastrólik zalepený lepiacou páskou, ktorý po otvorení naplní miestnosť vôňou pravého nefalšovaného domáceho zeleninového vývaru s tými typickými slížami, zeleninou. A citróny, mandarínky, pomaranče, jablká, aj banány sa zmestili. Srdce mi poskočí od radosti, tá Monika ma šokovala. Vývar doslova zhltnem z kastrólika a neodolám ani kúsku langoša, nech teda posilním vojsko dobrých buniek, keď budú bojovať s tými bacilovými bunkami. Čaj má konečne správnu chuť aj s citrónom a k posteli si beriem ovocný mix. Pod perinou vytáčam telefonicky Moniku, ktorá ma prívíta po zdvihnutí slovami „ No čo vnučka moja, pomohlo ?“ Plná síl nadšene odpovedám, že sa choroba akosi preľakla nečakaného útoku vojska a je mi nateraz lepšie. Omnoho lepšie. Už na druhý deň cítim, že vojaci dobrých zdravých buniek zahájili tvrdú ofenzívu.
Som presvedčená o tom, že každé jedlo má energiu človeka, ktorý ho pripravuje. Keď som ho jedla, cítila som každé sústo ako liek. Doslova. Neskôr som sa dozvedela, že sa babička Monika po celý čas pri príprave polievky intenzívne modlila za moje rýchle uzdravenie. Človek nemusí byť veriaci, tento prenos energie funguje. Poznám to z opačnej strany z reštaurácii, keď má kuchár pripravujúci jedlo zlú náladu, je to cítiť v jedle. Po pár dňoch sa mi citeľne polepšilo. Monika šťastím žiarila, seniori sú radi užitoční. Pri jej povestných langošoch sa mi zdôverila, že cítila veľkú radosť, kedže sa o mňa mohla postarať. Vraj ešte viac sa radovala, ako keď ja chodím za ňou. Hlavou mi preletela myšlienka, aký je toto svet, v ktorom sú si často cudzí ľudia bližší, než vlastná rodina.