Návšteva, na ktorej som nebola
Manželský párik po 80ke žije v neďalekej obci pri okresnom meste. V zime od cesty 10minút prechádzka, oplatí sa dobre obliecť a obuť. Deduško sa znenazdajky ocitol v nemocnici a babička takmer nechodiaca a nevládna, vyslala SOS svojim kamarátkam. „ Janka, ideme na dedinu tuto, poď s nami, aj ťa ukážeme, že to si ty tá vnučka – vysvetľuje v telefóne Anka“ Samozrejme. Upratať, doplniť potraviny, porozprávať s babičkou, stráviť spolu čas doma či vonku pre mňa žiadny problém, v tom som už ako profesionál. Na miesta ma šokuje požiadavka prípravy obeda a jedla na viac dní – treba ísť na dvor, zabiť sliepku a zajaca, odrať, obariť, pripraviť. Domáca babička sa necháva počuť „ Šak nech sa aj mladá priučí“ Fúúú. Ja mierumilovná Jana, ktorej je ľúto aj štípajúceho komára zabiť bez výčitiek že som siahla na jeho život ? Tak toto nedám. Dve babičky, s ktorými som prišla mi venujú taký úsmev s pochopením. Ospravedlním sa a z tejto návštevy odchádzam. Nemôžem byť svedkom ani aktérom ani akokoľvek sa podielať na príprave takého obeda. Dokonca ani svojou prítomnosťou. Sama sa stravujem takmer bezmäsitou stravou a pri myšlienke ako tie živé tvory, ktoré na dvore vidím spokojne pobehovať zabijú a potom zjedia, sa mi stiahne žalúdok. Rozumiem, že tak to proste je. Človek je na vrchole potravinového reťazca. V obchodoch sa regálom s mäsom vyhýbam. Pred večerom sa vraciam pre moje babičky, aby som ich odviezla domov. Domácej babičke sa ospravedlňujem, tá však láskavým hlasom reaguje „ Všetko viem, už mi povedali“ Padá mi pomyslený kameň zo srdca, bála som sa, aby sa neurazila, alebo zle si to nevysvetlila. Zručnostiam zabitia sliepky, zajaca a ich prípravy som sa nenaučila.
