Smrť nezdraví

Smrť nezdraví.
 
Ona nemusí. Jej pozdrav nikto nechce počuť. Znamená neúprosný a nemenný kolobeh sveta. Jedno krásne sobotné ráno ma vylákalo do prírody. Po celý deň som mala zvláštny pocit, akoby som očakávala dôležitú správu. Zadumaná nálada, chôdza z nohy na nohu, akoby ten východ slnka bol dnes nejaký nejasný, zahmlený …
– Jankááá! ozvalo sa v neodbytne zvoniacom telefóne od jednej z mojich obľúbených senioriek.

– Dneská mal prísť Tonko od doktora sem k nám do klubu / miestny klub seniorov / a neni ho! Už mu vyvolávame 3 hodiny, nedvíha telefon! Ja mu tak vyčistím žalúdok, keď príde ! Veď mu stále hudieme aby ho nenechával doma. A on lajdák, zase ho nechal doma! Čo keď sa mu voľačo stalo ? Jak to budeme vedieť ? Od doktora už mal byť dávno doma, obed ho tu čaká v kastróle studený. A vartovať klub mal, kým my na cintorín sviečky zapáliť ideme. Čo teraz ?

Babička moja menovkyňa Janka, evidentne prežívala okamihy striedajúceho sa rozčúlenia s pocitmi bezmocnej starostlivosti o svojho rovesníka, sympatického 77 ročného vitálneho deduška. Usmiata tvár, mäkké črty tváre, šedívé dlhé vlasy začesané dozadu v štýle 70tych rokov, jemné krívanie ale zároveň elegantná chôdza boli jeho poznávacími znameniami.

– Dobre, Janulka moja, idem hneď za Vami! Moja snaha upokojiť babičku mala iba mierne upokojujúci účinok, pretože neustále lamentovala, že sa niečo stalo a už sa neodstane.

– Jana mysli! Prebleslo mi hlavou. Cestou autom za menovkyňou babičkou Jankou ma napadlo zavolať lekárovi, kde mal dnes Tonko byť, kedy odtiaľ odišiel, či tam vôbec bol. Volám naspäť babičke Janulke.
– Janulka a kedy od toho doktora odišiel? U ktorého bol ?
– Vidíš to Janka ? Možno ho v nemocnici nechali! Idem tam volať!
Nádej zomiera posledná.

Už vidím budovu miestneho klubu seniorov, parkujem, akási úľava prešla mojim telom, že už bude dobre. Radosť netrvá dlho.
– Jankáááá
Tono vôbec dneská nebol u doktora! Teraz som volala so sestričkou, ani nedal vedieť nikomu nič! Volačo sa stalo, volačo sa stalo!

Sadáme do auta spolu s ďaľšími 3 seniorkami a vyrážame k Tonkovi. Zatvorené okno a zastreté žalúzie Tonkovho bytu na malej prízemnej bytovke dáva tušenie, že to tak nemá byť, že niečo je inak ako obvykle. Zvoníme, búchame, kričíme na Tonka.
– Po schodoch kráča nejaká pani, susedka z bytu oproti.

-Stalo sa niečo ?
V krátkosti vysvetľujem situáciu.

-Jaj no včera som ho večer počula zamykať dvere na byte, ale odvtedy nie, ani ráno veru. Hádam sa mu voľačo nestalo.
– Dvere sú evidentne zamknuté zvnútra, konštatuje ďalší sused, ktorý sa objavil nevedno odkiaľ.

Zmocňuje sa ma obava.
– Treba volať policajtov! Ozve sa z hlúčika ľudí, ktorí sa medzitým zhromaždili na chodbe pred bytom. Pozriem na moje babičky a očami prikývnu.
Netrvá to dlho, už o pár minút sa objavia muži zákona a hneď po nich pár minút hasiči. Všetci mlčky čakáme. Trýznivých pár minút, netrvá to dlho a policajti vstupujú do bytu. Babičky sa nahlas modlia, odriekajú jeden verš za druhým. Na schodoch bytovky, so sklonenými hlavami, zopnutými rukami a smútkom v hlase, akoby už vedeli výsledok.
– Dovoľte prosím, nech môžem prejsť.
Slová prichádzajúcej lekárky nás vytrhnú všetkých akoby zo sna. Mlčky sa robí ulička, policajt otvára dvere a vpúšťa lekárku. Cez zatvorené dvere je počuť rozhovor.  Slová nie sú dôležité, je jasné, že volajú pohrebnú službu.
To prázdno, kedy ďalšia duša opustila tento svet, cítiť všade okolo.

– Tonko náš a čože si sa takto zrazu pobral ? Vykríkne niektorá z babičiek. Hádam sa na nás zhora teraz pozerá, čo tu robíme.
Snažím sa odľahčiť situáciu, ale povedať tie správne slová v takejto situácii je priam nadľudský výkon. Vychádza zo mňa niečo nezrozumiteľné, čomu ani sama nerozumiem. Poznala som ho len pár mesiacov, trávili sme spolu čas, pomáhala som mu nakupovať, dlhé hodiny mi rozprával o tom, ako mu chýba rodina – jeho dcéra, ktorá sa presťahovala veľmi ďaleko.

Neviem koľko času som strávila s babičkami na schodoch, možno 2-3 hodiny. Z bytu vychádzajú takmer všetci povolaní. Pohľad na 3 mužov v čiernych odevoch, ktorí nesú akési čierne pevné vrece za rukoväte, rozcíti všetkých.
– Bože môj, takto ho nesú. Opatrne s ním, bol to dobrý človek!
Muži nesúci Tonka vo vreci len mlčky prikyvujú a hľadia do zeme. Majú naučené pohyby, sú zohratí. Nekomunikujú. Iba čosi ticho zašeptajú pri odchode perami.

– Babičky moje … so slzami v očiach rozcítená kladiem otázku … kam pôjdeme?
– Janka naša, do kostola ideme, potom domov poplakať si za Tonka, že je už na pravde Božej.
Jedna z babičiek prepadá v aute usedavému nekončiacemu plaču. Nechávam ju. Slová sú zbytočné.
– Želka je o rok staršia od neho, poznajú sa od decka, celý život boli v meste susedia, vysvetľuje moja menovkyňa Janka.

Deň sa končí, som vyčerpaná, akoby som odbehla 5 maratónov za sebou. Každý rok pri zapálení sviečky si na teba dedko Tonko rada spomeniem a tajomstvo zo svojej mladosti, ktoré si mi prezradil, zostane navždy tajomstvom.

Aj takýto príbeh je súčasťou ľudského bytia. Bez fotiek, videí či nádejí. Zavolajte svojim blízkym, choďte ich navštíviť, urobte niečo, čo ich poteší. Zajtra už tá šanca môže zostať „bez pozdravu“ …

 Loading ...