S prvými dotykmi jesene prišla netradičná požiadavka od jednej z babičiek. Manžela pochovala po krásnych 50 rokoch spolužitia, deti žijú ďaleko, klasická schéma, ktorá zasahuje najhlbšie zákutia psychiky človeka. Akoby niekto postupne zastieral mohutný záves na oknách, za ktorými naviac zapadá slnko a vy viete, že na druhý deň bude obloha tmavá, zatiahnutá a bude vytrvalo pršať.
Babička sa chcela ísť pozrieť do nemenovaného kúpeľného mesta, kde mala pred 50 rokmi na hoteli svadbu. Názov si nepamätala, ale bola skalopevne presvedčená, že ho nájde po pamäti. V tej dobe moderná novinka, keďže väčšina svadieb sa odohrávala v domácom prostredí zvyčajne u nevesty na rodičovskom dome. A na tomto hoteli boli prvé svadby v tej dobe. Dobové fotografie ako nemí svedkovia dodávali akúsi nedefinovateľnú energiu týmto pohľadom na čiernobielych obrázkoch. Keďže sa jednalo o väčšiu vzdialenosť, zariadila som si program a čas tak, aby sme mohli absolvovať celodenný výlet. Dorazili sme. Prešli sme sa parkom obkolesujúcim všetky moderné či zrekonštruované ubytovacie a hotelové zariadenia.
Pod nohami nám miestami šuchotalo napadané lístie, ktoré akoby predznamenávalo vývoj ďaľších udalostí. Vraj všetko je akési iné, pomenené. Nečudo, veď 30 rokov, presne toľko tam babička nebola, je doba, kedy len veľmi málo časopriestoru zostane na svojom mieste. Čím viac sme sa približovali, tým viac bola naša nálada akási pochmúrnejšia.
Tam je to Janka! Skríkla babička.
Veľmi som sa bála, že to bude práve tam. Zbadala som tú budovu skôr ako babička. V diaľke sa črtala ruina z budovy, ktorá kedysi bola pýchou kúpeľného parku. Žalostný pohľad. Zrazu sme kráčali úplne potichu, bez viet, bez slov a ja som preciťovala bolesť mojej staršej spoločníčky každou bunkou. Bezradne sme zostali stáť pred budovou a ja som nevedela nič urobiť, povedať. Obe sme iba nemo stáli a pozerali sa na dielo skazy času, vandalov a nezáujem neznámych majiteľov objektu. Po pár minútach som babičku jemne štuchla a odkráčali sme preč. Stále bez slov, náš krok bol každým pohybom slabší, až sa nám skoro podlamovali nohy. Posedeli sme si na lavičke v parku chrbtom otočené k objektu. Ani neviem, koľko nám trvalo dostať sa opäť k autu.
Chcela som rozveseliť trochu babičku a pozvala som ju na kávičku so zákuskom do príjemne pôsobiacej kaviarničky, okolo ktorej sme prechádzali. „ Tu nie je už dobrá káva Janka “ bola jediná veta, ktorú som po zvyšok dňa od babičky počula. A vôbec, od toho dňa babička stále menej a menej hovorila.
Existuje a mlčky čaká na poslednú stránku knihy svojho života. Tento príbeh ma veľmi zasiahol. Pre nezasväteného človeka to môže znieť neuveriteľne, ale ak zoberiete človeku nádej, zoberiete mu všetko. Videla som to na vlastné oči, zažila na vlastných pocitoch. Predstava majestátnej budovy, kde sa začalo šťastných 50 rokov života s manželom ju držala nad hladinou. Tešila sa, že ju ukáže mladému človeku. Ruina, ktorú uvidela, vypla jej základné reflexy doplávať k brehu z dravého prúdu rieky života.
Je lepšie, ak sa nám niektoré želania nesplnia, práve pre našu vlastnú ochranu.
Ranné prebudenie so silne škriabajúcim hrdlom, slabosťou v svaloch a horúčkou signalizovalo, že najblišie dni strávim váľaním sa v posteli s príjemne neodolateľnou spoločnosťou chrípkových bacilov. A to ma dnes čakali langoše u babičky Moniky, ktorá sa za desaťročia príprav tohto jedla vypracovalana experta, hodného robiť rozhodcu v gastronomických súťažiach svetového formátu. Vie ich pripraviť v kombinácii viacerých chutí, ktoré na seba tak dokonale nadväzujú, že človek sa z vychutnávajúceho gurmána mení na hltača z prvotnopospolnej spoločnosti. Nuž čo sa dá robiť, rannú kávu vynechávam, voda na 3 litre čaju sa varí, s hrôzou zisťujem, že nemám citróny. Nič to, pastilky na cmúľanie sa vykotúľali z improvizovanej domácej lekárničky, snáď pomôžu. Ešte zvládnuť rituál vykloktania hrdla slanou vodou, aby som bola schopná rozprávať do telefónu. Áno rozprávať, lebo SMS babičky často prehliadnu a ja som predsa dnes mala ísť na nákupy a následne na návštevy Zuzanke, Lydke, Martuške, Anke a Monike.
„ Dobré ránko Monika, to som ja Janka …“ spúšťam krátku konverzáciu cez telefón s ospravedlnením, že dnes neprídem, lebo ma skolila chrípka a pár dní to potrebujem vyležať, hrdlo škriabe ako keby tam hoblíkoval stolár dosku. Vety skracujem, každým slovom sa intenzívnejšie hlásia stolári z hrdla. „Jaj dievka moja, no dobre teda, keď si chorá musíš dobre veľa jesť. Veď ty beháš ku mne, keď potrebujem, teraz ti ja ako tvoja „babka“ nachystám!“ Hmm, dobre jesť, stará škola tieto babky. Človek s chrípkou vypije denne asi 10 litrov tekutín a na jedlo ani nepomyslí. Ale taká dobrá polievočka vývar silný by mi veru chutil a hádam aj pomohol, vysielam myšlienku do Vesmíru. Ešte pár telefonátov ostatným babičkám a idem sa saunovať do postele pod perinu. Fenomén doby mať mobil stále pri sebe už nakazil aj mňa, takže prezieravo ho ukladám na dosah vedľa postele. Ponáram sa do driemot, ozdravný spánok začína pripravovať vojsko na boj s bacilmi. Ani som nevedela ako, prešlo pár hodín a z driemot ma preberá neúprosný zvuk zvonenia telefónu. Neznáme číslo, tak to mám veľkú radosť práve teraz, váhajúc či vôbec zdvihnem. S povzdychom chrapľavým hlasom zdvihnem, veď aj tak som už skoro beznádejne hore. Dúfam že to nebude jeden z tých otravných marketingových prieskumov či otravných ponúk, to fakt potrebujem teraz najmenej.
„ Dobrý, tu je taxikár, nesiem Vám tašku od pani xxxxxxxx, zbehnete dole ? „Čože mi nesiete ?“ Rozospatý mozog nestíha spracovať jeho oznam, to je žart ? Pozerám z okna, naozaj tam stojí taxi. Od Moniky tašku mi nesie, no dobre teda. „ Prosím môžete chvíľu počkať, som chorá, ležím v posteli …“ Nenechá ma dohovoriť, skočí mi do reči „ Pani zlatá, ja makám, nemám čas, kde mám vybehnúť, podám Vám do ruky a idem, nebojte sa je to už zaplatené“ Odzbrojená argumentami vďačne súhlasím, obliekanie a ako taká úprava zovňajšku aby som mohla vystrčiť nos z bytu potrvá minimálne 10 minút. Veď, ktorá žena len tak po prebudení neupravená ide hneď von na verejnosť ? Otváram dvere a ochotný chlapík mi s pozdravom „ Dobrý“ odovzdáva do ruky väčšiu igelitovú tašku, ktorá je dosť ťažká, zároveň počujem zanikajúce slová „ Dovi a rýchle uzdravenie“ a už ho niet. Už pri pootvorení začínam tušiť obsah. Opantávajúca vôňa lángošov, naspodu kastrólik zalepený lepiacou páskou, ktorý po otvorení naplní miestnosť vôňou pravého nefalšovaného domáceho zeleninového vývaru s tými typickými slížami, zeleninou. A citróny, mandarínky, pomaranče, jablká, aj banány sa zmestili. Srdce mi poskočí od radosti, tá Monika ma šokovala. Vývar doslova zhltnem z kastrólika a neodolám ani kúsku langoša, nech teda posilním vojsko dobrých buniek, keď budú bojovať s tými bacilovými bunkami. Čaj má konečne správnu chuť aj s citrónom a k posteli si beriem ovocný mix. Pod perinou vytáčam telefonicky Moniku, ktorá ma prívíta po zdvihnutí slovami „ No čo vnučka moja, pomohlo ?“ Plná síl nadšene odpovedám, že sa choroba akosi preľakla nečakaného útoku vojska a je mi nateraz lepšie. Omnoho lepšie. Už na druhý deň cítim, že vojaci dobrých zdravých buniek zahájili tvrdú ofenzívu. Som presvedčená o tom, že každé jedlo má energiu človeka, ktorý ho pripravuje. Keď som ho jedla, cítila som každé sústo ako liek. Doslova. Neskôr som sa dozvedela, že sa babička Monika po celý čas pri príprave polievky intenzívne modlila za moje rýchle uzdravenie. Človek nemusí byť veriaci, tento prenos energie funguje. Poznám to z opačnej strany z reštaurácii, keď má kuchár pripravujúci jedlo zlú náladu, je to cítiť v jedle. Po pár dňoch sa mi citeľne polepšilo. Monika šťastím žiarila, seniori sú radi užitoční. Pri jej povestných langošoch sa mi zdôverila, že cítila veľkú radosť, kedže sa o mňa mohla postarať. Vraj ešte viac sa radovala, ako keď ja chodím za ňou. Hlavou mi preletela myšlienka, aký je toto svet, v ktorom sú si často cudzí ľudia bližší, než vlastná rodina.
My dnes myslíme obzvlášť na jednu mamu, ktorá nám je mimoriadne blízka. V tomto roku by mala 83 rokov, možno by sa tešila zo života svojich dvoch synov a jednej dcéry, dnes už takmer seniorov. Určite by bola šťastná pri pohľade na svoje vnúčatá či dokonca pravnúčatá. Od roku 1984 zostala u svojich detí iba v spomienkach. Volala sa Mária, žila naplno pre svoje deti. Mala iba 46 rokov, keď sa niť jej života pretrhla. Najmladší syn, dnes 50-tnik mal vtedy 13 rokov, nevidela ho vyrásť, nemohol jej ukázať svoju dcéru, jej vnučku. Z hĺbky srdca som presvedčená, že to bola výnimočná mama, pretože poznám jej celú rodinu a žije naďalej vo svojich deťoch. Aj vďaka jej potomkom, dnes existuje projekt Vnučka. Mamy sú najviac. Pamätajte na to každý deň priatelia.
PRÁVE DNES ! spoluzakladateľka projektu Vnučka.sk a moja kolegynka Nicole Mokráňová otvorila najlepší obchodík, aký široko ďaleko v okolí len tak nenájdete! Získajte tu aj Vy originálne kúsky nielen z oblečenia, módy, bytových doplnkov či knižiek. Mrknite webstránku www.ekostyle.sk alebo zájdite osobne V Bánovciach nad Bebravou, Námestie Ľ. Štúra 5 – oproti TESCO A samozrejme jej dobré srdiečko podporuje seniorov a zvieratká
Priatelia, nadšenie z Vianoc, radosť z darčekov je za nami a každého z nás čaká všedná realita. Ja by som si želala, aby ste nezabúdali na seniorov aj počas celého ďalšieho roku 2022. Byť vnučkou alebo vnúčikom na pár okamihov môže byť naozaj každý … V minútovom videjku krátky návod na to
Pár hodín pred Vianocami, príjemné šokové PREKVAPENIE!
V kancelárii Slovenskej inšpekcie životného prostredia, zoči voči generálnemu riaditeľovi Jánovi Jenčovi, Tamare Lesnej z tlačového odboru a inšpektorke ochrany vôd Anke Pivarčiovej. Ten pohľad na dlhý rokovací stôl v zasadačke si budem dlho pamätať. Bol na ňom výsledok niekoľkodňovej práce stoviek zamestnancov z celej krajiny tejto inštitúcie pre náš projekt Vnučka. Spontánne mi naskočí myšlienka, že to musela byť riadna makačka po všetkých stránkach. Nakúpiť, vyrobiť, rozdeliť, zabaliť, priviezť. Zároveň vnímam to DOBRO a SNAHU ľudí, ktorí za tým všetkým stoja.
Navonok prísna štátna inštitúcia a tak to má byť, ktorá dohliada na to, aby sme dýchali čistý vzduch, pili dobrú vodu a žili v zdravom životnom prostredí. Pracujú v nej ľudia s veľkým rešpektom a ešte väčšou charizmou. Zodpovední profíci, ale s citlivými srdiečkami. A tie majú na správnych miestach.
Ako to dopadlo ? Mrknite priatelia na krátke minútové videjko, narýchlo zachytené na mobil. Celou cestou domov s plne naloženým autom som premýšľala o týchto skvelých ľuďoch z rôznych kútov Slovenska, všetkých som ich v myšlienkach chcela objať. Ľudia ako mnohí z nás či Vás, so svojimi radosťami, starosťami, rodinami, životmi neváhajú spríjemniť Vianoce neznámym ľuďom bohatými reprezentatívnymi darmi. Len tak pre dobrý pocit. Má to zmysel. Dávať je viac ako brať. Stále viac sa to „posiela ďalej“ ak v tom filme. Veď jedného dňa zostarneme všetci. Ak budeme mať to šťastie.
Štartujeme a ideme s nákladom radosti tam, kde ešte netušia, že im ho vezieme pod Vianočný stromček. ĎAKUJEME a želáme Vám nádherné Vianoce.
Radosti z darčekov nie je nikdy dosť a dobrých srdiečok, ktoré myslia aj na ostatných, je stále viac. Nádherné, bohaté a kreatívne balíčky pre osamelých seniorov z projektu Vnučka, aj tento rok pripravili dobrí ľuďia, blízki a priatelia skvelej Alexandry Nikovej.Veľké ĎAKUJEME
Manželský párik po 80ke žije v neďalekej obci pri okresnom meste. V zime od cesty 10minút prechádzka, oplatí sa dobre obliecť a obuť. Deduško sa znenazdajky ocitol v nemocnici a babička takmer nechodiaca a nevládna, vyslala SOS svojim kamarátkam. „ Janka, ideme na dedinu tuto, poď s nami, aj ťa ukážeme, že to si ty tá vnučka – vysvetľuje v telefóne Anka“ Samozrejme. Upratať, doplniť potraviny, porozprávať s babičkou, stráviť spolu čas doma či vonku pre mňa žiadny problém, v tom som už ako profesionál. Na miesta ma šokuje požiadavka prípravy obeda a jedla na viac dní – treba ísť na dvor, zabiť sliepku a zajaca, odrať, obariť, pripraviť. Domáca babička sa necháva počuť „ Šak nech sa aj mladá priučí“ Fúúú. Ja mierumilovná Jana, ktorej je ľúto aj štípajúceho komára zabiť bez výčitiek že som siahla na jeho život ? Tak toto nedám. Dve babičky, s ktorými som prišla mi venujú taký úsmev s pochopením. Ospravedlním sa a z tejto návštevy odchádzam. Nemôžem byť svedkom ani aktérom ani akokoľvek sa podielať na príprave takého obeda. Dokonca ani svojou prítomnosťou. Sama sa stravujem takmer bezmäsitou stravou a pri myšlienke ako tie živé tvory, ktoré na dvore vidím spokojne pobehovať zabijú a potom zjedia, sa mi stiahne žalúdok. Rozumiem, že tak to proste je. Človek je na vrchole potravinového reťazca. V obchodoch sa regálom s mäsom vyhýbam. Pred večerom sa vraciam pre moje babičky, aby som ich odviezla domov. Domácej babičke sa ospravedlňujem, tá však láskavým hlasom reaguje „ Všetko viem, už mi povedali“ Padá mi pomyslený kameň zo srdca, bála som sa, aby sa neurazila, alebo zle si to nevysvetlila. Zručnostiam zabitia sliepky, zajaca a ich prípravy som sa nenaučila.
Zima je veľmi ponuré obdobie v živote každého seniora. Vonku je chladno, šmykľavo, skoro prichádza tma. Nie je vôbec jednoduché sa niekam presunúť pre zdravého človeka, nieto ešte pre seniora s prípadným pohybovým handicapom. Seniori sa aj medzi sebou navštevujú pomenej, viac si telefonujú, tí skúsenejší skypujú, facebookujú ale nič z toho nenahradí fyzickú prítomnosť. Iba tá totiž vzájomne ovplyvňuje energetický potenciál priestoru ľudí v ňom. V tomto období hráme hru Prines obľúbený predmet a je to jedna z našich obľúbených činností, ktoré sú veľmi populárne počas zimných dlhých večerov. Pravidlá sú jednoduché. Každý senior, alebo seniorka, ktorý má záujem sa zúčastniť hry, musí priniesť na stretnutie malej skupinky štyroch – piatich seniorov nejaký predmet, o ktorom porozpráva pútavý príbeh. Môže to byť čokoľvek, čo má pre daného človeka hodnotu, alebo sa s tým spája nejaký jeho osobný zážitok. Po začiatočných hókusoch pókusoch s množstvom osôb, sme sa dohodli na takýchto malých skupinkách, jednak z dôvodu praktickosti dovozu autom max 4 seniorov na návštevu k hostiteľke či hostiteľovi, jednak z dôvodu efektívnosti stretnutia, pohostenia a časovej náročnosti. Už pri takejto malej skupine, bývajú z toho stretnutia na 4-5 hodín, čo je ideálny čas. Vypočula som si príbehy o 40 ročných patričkách z Nemecka, 120 ročnej šálke na kávu, vodičáku z 1973 roku ale aj kravského zvonca, mažiarika, či obojku milovaného psíka. Utkveli mi v pamäti aj staré mince či poštové známky a kus pokriveného plechu z mopedu.
Skúste si túto hru zahrať so seniormi, neuveriteľne im začne pracovať hlava, budú sa dokonca príjemne škriepiť o dobové udalosti, aby ich príbeh bol čo najviac verne popísaný. Ja som vypozorovala, že sa im výrazne po každej hre zlepší komunikácia, rétorické schopnosti a sú šťastnejší. Stretnutie stačí raz za dva týždne, aby mali čas sa pripraviť. Počas rozprávania sa vyplavia samozrejme aj emócie, na desiatky rokov zatlačené hlboko, najmä, ak s predmetom boli spojené aj iné osoby v živote daného seniora. Zvyčajne po takomto zážitku príde obrovská úľava. Veď koho dnes zaujímajú spomienky seniorov a ich desiatky rokov staré príbehy ?
Po roku takýchto stretnutí v roku 2018 mi jedna z babičiek, 84 ročná s ťažkou chorobou, povedala vetu. „Janka, keby si ty bola pri mne častejšie, žila by som dlhšie. Za to čo robíš pre nás, sa ti všetko raz vráti a budeš odmenená. Žehnám ti!“ Rozplakala som sa. Cudzí človek, ktorého vypočujete, Vám dá často viac uznania ako blízki, ktorým pomôžete.
Jedli ste už niekedy podomácky vyrobený syr? Aj vďaka môjmu vnučkovaniu sa mi pošťastilo nielen takýto syr jesť, ale vďaka babičke Alenke aj vlastnoručne vyrobiť a bol to veľký zážitok. Alenka je vidiecka seniorka, žijúca na lazoch, kde v relatívne dobrom zdraví žije už 79 rok. Bližšie určenie miesta neuvádzam, rešpektujúc Alenkino želanie. U lekára vraj nebola dobrých 30 rokov. Príroda tu má svoje čaro a silu. Pri každej návšteve rada počúvam jej príbehy, ako trávili zimu, nie raz sa stalo, že snehová nádielka ich doslova oddelila od civilizácie. Vôbec sa nečudujem, aj v letných mesiacoch sem nie je jednoduchý prístup autom, lepšie je ísť off roadom alebo autom s pohonom všetkých štyroch kolies. V každom hospodárstve tých pár domov okolo v minulosti chovali kravku, prasiatka, kozičky, aj ovečky sa pritrafili, hydina, zajace, za domom prírodný zelovoc. Lepšie slivky a hrušky som nikdy nejedla, ako práve tie len tak divoko rastúce okolo domu Alenky. Do dediny sa chodilo iba raz za čas a do okresného mesta vzdialeného niekoľko desiatok kilometrov iba vtedy, ak sa „dáky úrad“ ohlásil, že treba sa dostaviť. Aj sem prenikli zvesti o modernom vývoji sveta a takmer nikto tu už nič nechová, miesto čaká kým odíde posledný obyvateľ aby sa kúsok histórie doslova zakonzervoval do nemennej podoby na dlhé desaťrocia. Na dobrý syr treba dobré mlieko. To je úplný základ. Alenka už kravku, kozičky či ovečky nechová, tak sme spolu zbehli do susediacej dediny, kde nevesta pracuje na družstve a dá jej poctivého mlieka. Zbehli znamená pešo cez pole s kanvicou. Autom ani za svet, vraj čo budeme podaromnici „motor páliť“. Neviem aký je obsah tej kanvice, som športovo založená, ale naplnená kanvica mliekom bola dosť slušná posilovňa pre mňa. To som musela Alenku presviedčať, že kanvicu budem niesť ja.
Tu je Alenkin tajný recept na najlepší syr, aký som kedy v živote jedla a hlavne sama sa podieľala na jeho výrobe :
Dievka moja, mlieka si dáš hrnca tak zo 3 litre, vyše nedávaj, zle sa s tým robí doma
Od kravy vyše syra dostaneš jak od kozy, aj raz toľko
Do šporhelta moc nenakladaj, iba tak aby mlieko pre malé decko bolo dobré / preklad – mlieko zohrej aby malo teplotu ľudského tela /
Miešaj zakrátko, aby rovnako sa hrialo – Keď je hotovo, dole daj a vydýchať mlieko nechaj tak na jeden Zdravas Mária
Najlepšie od baču dákeho syridla tak za lyžicu veľkú daj
Šatku na hrniec daj a prikry hoci aj malou latou
Nič nerob, iba čakaj teraz, skoro slabú hodinu
Latu aj šatku daj preč a hrniec podvihni, musí sa zrazené mlieko v hrnci odlepiť jak kaša prehustá
Dobrým čistým nožom pokrájaj v hrnci na kocky
Zasa čakaj zakrátko, dokiaľ na dno hrnca nepadá syrina, hore srvátka vypláva
Dobre si umy ruky a zbieraj to čo na dno hrnca padlo, to už je ten syr
Do cedáka daj za dve hrste čo si nazbierala z hrnca dole
Keď ľúbiš, môžeš včil bylinky dať, jaké máš rada aj dobrého korenia
V cedáku rukou potlač, aby srvátka vyšla
Grífom musíš tlačiť, lebo keď veľa tlačíš, suchý bude. Naučíš sa.
Zober bochán syra takto natlačený a na suché drevo daj
Do tmy na noc v komore nechaj do rána. Dobrý bude, neboj sa. Dobrý ? Excelentný, famozny a hlavne môj prvý vlastnoručne vyrobený syr! Tá radosť z výroby prvého vlastného syra sa nedá popísať a tá chuť je nazameniteľná. Alenke som vďačná za túto skúsenosť! Veď vyskúšajte! Je to naozaj také jednoduché. Tie najlepšie veci v živote a nielen veci, bývajú tie najjednoduchšie. Ochutnali sme spolu a vraj je „inakší“ ako ona robí, lebo ja som robila a ona „kibicovala“. Tak veru. Alenku navštevujem ďalej. Neviem, kedy stihnem všetky jej recepty vyskúšať. Už viem vyrábať aj maslo, teoreticky klobásy a dojila som aj kravku u Alenkinej kamarátky. Nič pre netrénované ruky. Život starých materí na lazoch mal svoje originálne čaro …
„Mladík“ po 60ke, ktorý hravo porazí fyzickou kondíciou ktoréhokoľvek 20nika. Zoznámili sme sa pri športovej tématike vďaka spoločnému známemu a z času na čas si pri dobrej kávičke pohovoríme o športe. Jeho príbeh je obdivuhodný. Do 40ky viedol normálny život. Práca, rodina, takmer žiadny pohyb, nevhodné klasické stravovanie, nadváha. Jedného rána sa pozrel do zrkadla a ako sám s obľubou na ten okamih spomína ako na zlom, zhnusil sa sám sebe čo sa týka výzoru. A začal makať. Doslova a do písmena. Keď mi ukázal získané medaily, diplomy, fotografie z rôznych športových pretekov z celého sveta, neverila som vlastným očiam. On ich zbiera už na váhu, nie na kusy. Skromný, štíhly chlapík tieto skvosty dokonca ani nikde nevystavuje, má ich schované v skrinke. Pán, volajme ho Jozef, reálne dnes po 60ke cestuje po celom svete na rôzne náročné športové preteky, pravidelne beháva maratóny a zúčastňuje sa aj prestížnej súťaže Ironman – teda železný muž. Veľmi mu držím palce a želám mu aby ten titul dosiahol aj formálne, pretože v realite už ním dávno je. Húževnatosť s akou denne športuje, pláva, beháva vonku bez ohľadu na počasie, áno aj keď prší či sneží dokazuje, že vek je len číslo. Mám o polovicu rokov menej ako on, šport a pohyb milujem, ale na jeho výkony nemám. Veď odbehnúť maratón 40km, potom 100km bicyklovať a 5 km plávať, to kto zvládne po 60ke? Pri prechádzkach okolo priehrady s babičkami sa okolo nás mihne tieň. To bol pán Jozef, určite zasa trénuje na niektorý pretek alebo športové sústredenie. Inšpiroval ma veľmi aj v stravovaní, chcela som vedieť, čo mu dodáva takú neuveriteľnú silu a výdrž, jeho pútavá forma vysvetľovania sa dá počúvať celé hodiny. Rovesníci v jeho veku začínajú okopávať záhradky, častejšie chodia k lekárovi a on už u lekára nebol minimálne 10 rokov. Nič ho nebolí, svaly pružné, nezadýcha sa ani po náročnom tréningu. Má tri dospelé deti, jedna z dcér ide v šľapajách otca a vedie zaujímave športové tréningy pre širokú verejnosť. Som rada, že som spoznala tohto neporaziteľného vekom seniora s dušou mladíka a zanieteného športovca. Jeho napredovanie pozorne sledujem, sem tam si vypýtam radu zo športovej oblasti. Bez slov či vysvetľovania, občas mám pocit, že som sa stala jeho štvrtou dospelou dcérou a on mojich druhým otcom. Pocit, že na svete sú ľudia, ktorým záleží na Vás či Vašom napredovaní je asi to najhodnotnejšie, čo môže človek prežiť v akomkoľvek veku.
Ona nemusí. Jej pozdrav nikto nechce počuť. Znamená neúprosný a nemenný kolobeh sveta. Jedno krásne sobotné ráno ma vylákalo do prírody. Po celý deň som mala zvláštny pocit, akoby som očakávala dôležitú správu. Zadumaná nálada, chôdza z nohy na nohu, akoby ten východ slnka bol dnes nejaký nejasný, zahmlený … – Jankááá! ozvalo sa v neodbytne zvoniacom telefóne od jednej z mojich obľúbených senioriek.
– Dneská mal prísť Tonko od doktora sem k nám do klubu / miestny klub seniorov / a neni ho! Už mu vyvolávame 3 hodiny, nedvíha telefon! Ja mu tak vyčistím žalúdok, keď príde ! Veď mu stále hudieme aby ho nenechával doma. A on lajdák, zase ho nechal doma! Čo keď sa mu voľačo stalo ? Jak to budeme vedieť ? Od doktora už mal byť dávno doma, obed ho tu čaká v kastróle studený. A vartovať klub mal, kým my na cintorín sviečky zapáliť ideme. Čo teraz ?
Babička moja menovkyňa Janka, evidentne prežívala okamihy striedajúceho sa rozčúlenia s pocitmi bezmocnej starostlivosti o svojho rovesníka, sympatického 77 ročného vitálneho deduška. Usmiata tvár, mäkké črty tváre, šedívé dlhé vlasy začesané dozadu v štýle 70tych rokov, jemné krívanie ale zároveň elegantná chôdza boli jeho poznávacími znameniami.
– Dobre, Janulka moja, idem hneď za Vami! Moja snaha upokojiť babičku mala iba mierne upokojujúci účinok, pretože neustále lamentovala, že sa niečo stalo a už sa neodstane.
– Jana mysli! Prebleslo mi hlavou. Cestou autom za menovkyňou babičkou Jankou ma napadlo zavolať lekárovi, kde mal dnes Tonko byť, kedy odtiaľ odišiel, či tam vôbec bol. Volám naspäť babičke Janulke. – Janulka a kedy od toho doktora odišiel? U ktorého bol ? – Vidíš to Janka ? Možno ho v nemocnici nechali! Idem tam volať! Nádej zomiera posledná.
Už vidím budovu miestneho klubu seniorov, parkujem, akási úľava prešla mojim telom, že už bude dobre. Radosť netrvá dlho. – Jankáááá Tono vôbec dneská nebol u doktora! Teraz som volala so sestričkou, ani nedal vedieť nikomu nič! Volačo sa stalo, volačo sa stalo!
Sadáme do auta spolu s ďaľšími 3 seniorkami a vyrážame k Tonkovi. Zatvorené okno a zastreté žalúzie Tonkovho bytu na malej prízemnej bytovke dáva tušenie, že to tak nemá byť, že niečo je inak ako obvykle. Zvoníme, búchame, kričíme na Tonka. – Po schodoch kráča nejaká pani, susedka z bytu oproti.
-Stalo sa niečo ? V krátkosti vysvetľujem situáciu.
-Jaj no včera som ho večer počula zamykať dvere na byte, ale odvtedy nie, ani ráno veru. Hádam sa mu voľačo nestalo. – Dvere sú evidentne zamknuté zvnútra, konštatuje ďalší sused, ktorý sa objavil nevedno odkiaľ.
Zmocňuje sa ma obava. – Treba volať policajtov! Ozve sa z hlúčika ľudí, ktorí sa medzitým zhromaždili na chodbe pred bytom. Pozriem na moje babičky a očami prikývnu. Netrvá to dlho, už o pár minút sa objavia muži zákona a hneď po nich pár minút hasiči. Všetci mlčky čakáme. Trýznivých pár minút, netrvá to dlho a policajti vstupujú do bytu. Babičky sa nahlas modlia, odriekajú jeden verš za druhým. Na schodoch bytovky, so sklonenými hlavami, zopnutými rukami a smútkom v hlase, akoby už vedeli výsledok. – Dovoľte prosím, nech môžem prejsť. Slová prichádzajúcej lekárky nás vytrhnú všetkých akoby zo sna. Mlčky sa robí ulička, policajt otvára dvere a vpúšťa lekárku. Cez zatvorené dvere je počuť rozhovor. Slová nie sú dôležité, je jasné, že volajú pohrebnú službu. To prázdno, kedy ďalšia duša opustila tento svet, cítiť všade okolo.
– Tonko náš a čože si sa takto zrazu pobral ? Vykríkne niektorá z babičiek. Hádam sa na nás zhora teraz pozerá, čo tu robíme. Snažím sa odľahčiť situáciu, ale povedať tie správne slová v takejto situácii je priam nadľudský výkon. Vychádza zo mňa niečo nezrozumiteľné, čomu ani sama nerozumiem. Poznala som ho len pár mesiacov, trávili sme spolu čas, pomáhala som mu nakupovať, dlhé hodiny mi rozprával o tom, ako mu chýba rodina – jeho dcéra, ktorá sa presťahovala veľmi ďaleko.
Neviem koľko času som strávila s babičkami na schodoch, možno 2-3 hodiny. Z bytu vychádzajú takmer všetci povolaní. Pohľad na 3 mužov v čiernych odevoch, ktorí nesú akési čierne pevné vrece za rukoväte, rozcíti všetkých. – Bože môj, takto ho nesú. Opatrne s ním, bol to dobrý človek! Muži nesúci Tonka vo vreci len mlčky prikyvujú a hľadia do zeme. Majú naučené pohyby, sú zohratí. Nekomunikujú. Iba čosi ticho zašeptajú pri odchode perami.
– Babičky moje … so slzami v očiach rozcítená kladiem otázku … kam pôjdeme? – Janka naša, do kostola ideme, potom domov poplakať si za Tonka, že je už na pravde Božej. Jedna z babičiek prepadá v aute usedavému nekončiacemu plaču. Nechávam ju. Slová sú zbytočné. – Želka je o rok staršia od neho, poznajú sa od decka, celý život boli v meste susedia, vysvetľuje moja menovkyňa Janka.
Deň sa končí, som vyčerpaná, akoby som odbehla 5 maratónov za sebou. Každý rok pri zapálení sviečky si na teba dedko Tonko rada spomeniem a tajomstvo zo svojej mladosti, ktoré si mi prezradil, zostane navždy tajomstvom.
Aj takýto príbeh je súčasťou ľudského bytia. Bez fotiek, videí či nádejí. Zavolajte svojim blízkym, choďte ich navštíviť, urobte niečo, čo ich poteší. Zajtra už tá šanca môže zostať „bez pozdravu“ …
Keď sa baba nudí, starý vecheť obšíva. Týmito slovami ma privítal sedemdestiatnik deduško Jozef, nešťastne ukazujúc na mohutný kamenný krb, ktorý bol dominantou miestnosti niekoľko desaťročí. Staval ho jeho otec so svojim otcom. Už sa v ňom dobrých 10 rokov nezakúrilo a z dolniakov od Levíc ide vzdialená rodina k nim bývať. Pohoršilo sa im. Hádam len na nejaký čas. Seniori sú sami, bude veselšie a treba miesto. Jožkova manželka Zdenka, inak čiperná babička sa rozhodla po 30 rokoch preorganizovať dom, aby tí z Levíc mali kde bývať. Veľkú sedačku treba tam dať, väčšie skrine, postele, dvere zavadzajú, luster je nízko … ach jaj. Už aj sused bol pozrieť, čo povedal že týždeň sa bude búrať, aj Dušanko z dolného konca dediny, čo je študovaný chlapec, rodičia sú doktori. Každý ináč hovorí. Keď sa krb vybúra, vraj aj za Tatru kameniva môže byť. Čo s tým potom ? A tá diera v stene! Komín bude treba odborne uzavrieť, stenu domurovať. Sympatických seniorov navštevujem už pomerne dlho a nevedela som si vôbec predstaviť, ako by tá miestnosť vyzerala bez krbu. Je pravda, že je mohutný, zaberá takmer tretinu miestnosti, ale dáva celému priestoru dušu. Hm, ťažká voľba. Na jednej strane pomoc vzdialenej rodine, na druhej strane monumentálny krb ako hodnotné dedičstvo minulých generácii. Sľúbila som Zdenke, že ak bude treba, rada prídem, pomôžem s upratovaním, premiestnením nábytku a podobne. Zdenka si krajčírskym metrom tým rolovacím pomerala vzdialenosti v izbe a stále jej vychádzali iné čísla. Centimetre, aj metre lietali hore dole. Nečudo, krajčírsky meter na presné meranie asi nie je dobrá voľba. Rozhodla sa teda, že vybaví chlapov a budú skúšať nábytok presúvať aby to „sadlo“. Deduško Jozef išiel radšej na ryby. Zdenka sa vybrala do Jednoty nakúpiť občerstvenie, veď keď budú takto fyzicky robiť chlapi, musí im zajesť na zajtra pripraviť. A zrazu ticho. Nič. Babička Zdenka pár dní nevolala, až som sa začala obávať. Jedno ráno ma zobudil neodbytne vyzváňajúci mobil. Áno Zdenka. Odľahlo mi. Okamžite som bola prebratá, plná očakávania, zvedavosti. „ Janka prídi aj hneď, poradíš mi!“ Uf no dobre teda, idem. V izbe na zemi bol rozložený veľký baliaci papier, na ktorom boli zapísané miery izby, nábytku, skriniek, stolík a z kartónu povystrihované štvorčeky a obdlžničky, kocky s názvami. Zdenka stretla v Jednote spolužiaka, ktorý pracoval v minulosti architekt a zrazu bolo po plánoch s namáhavým sťahovaním nábytku hore dole. Posadili sa na lavičku pred obchodom, kde jej rovesník bývalý spolužiak vysvetlil tzv. mierku zmenšenia. Zaujalo ma ako to rýchlo pochopila a ešte rýchlejšie realizovala. Je to jednoduché. Zmeriate si miestnosť, predmety ktoré chcete umiestňovať a presne v mierke to zmenšíte na papier, ideálne veľkosť 1×1 meter, lepšie sa s tým pracuje, aj vzdialenosti medzi predmetmi sa ľahšie rátajú. Mierka zmenšenia 1:5 alebo 1:10 ak chcete menšiu stolovú verziu, teda všetko delíte buď 5 alebo 10. Na menšej verzii to nie je také vierohodné podľa môjho optického dojmu ako na väčšej verzii 1/5. Zdenka 3 dni a 3 noci merala ako v tej rozprávke, poctivo zapisovala, vystrihovala z kartónu zmenšeniny, lepila krabičky, ktoré zastupovali stôl, posteľ, skrine… Sú aj počítačové programy, ktoré to robia digitálne, tu však Zdenka kamarátstvo s digitálnymi technologiami neudržiava a pohľad na obrazovku by jej aj tak nič nepovedal. Neverila by. Staršie generácie veria tomu čo vidia očami a držia v ruke. Výsledkom bola zábavná hra s premiestňovaním kartónikov na baliacom papieri. Strávili sme takto spolu kreatívne 3 hodiny a ja som stratila pojem o čase. Každé rozmiestnenie sme si ceruzkou zakreslili aj na podlahu, zmerali či je dosť miesta, obe sme sa cítili ako výskumníčky práve objavujúce nové tajomstvo. Krb zostal. Vďaka náhodnému stretnutiu v miestnej Jednote. Vzdialená rodina býva u starkých už niekoľko mesiacov pohodlne. Zaujímavé, ako nám život niekedy dokáže ukázať cestu aj tam, kde sme presvedčení, že žiadna nie je. Prešlo niekoľko mesiacov od tohto môjho zážitku s kretívným hravým prestavovaním na inžiniersky spôsob. Zdenka, ako som sa dozvedela, je veľmi vyhľadávanou medzi seniormi. Pomáha im zorganizovať bývanie tak, aby sa lepšie cítili. Spolu kreslia, vystrihujú, lepia krabičky, usilovne rátajú zmenšeniny mierky svojich obydlí a podaktorí sa nechali počuť, že takto by človek mal žiť stále. Súhlasím. Absolútne a bez výhrad. A rada sa pridám.
Výzorom ako hlavný hrdina z kultového filmu Tisícročná včela. Takto vraj vnímali všetci mĺkveho dedka, ktorého som na podnet jeho susedy navštívila aj s jednou mojou obľúbenou seniorkou. Celé dni trávil na konci záhrady, storočný hlinený dom sa mu rozpadal pod rukami a jemu to bolo jedno. Jediné čo ho zaujímalo, boli včelie úle na konci záhrady. Upratali sme „chyžu“ ako dedko čudák pomenoval svoj príbytok, aj kávičkou sa posilnili a čuduj sa svet, dedko sa rozhovoril. Jediné čo ho zaujímalo a o čom bol ochotný diskutovať, boli včielky. Nezaujíma ho okolitý svet. Je zanieteným včelárom. A včielky sú jeho zanietené partnerky a rešpektujú ho. Je mnoho paralel včelieho úľa s ľudským životom. Každé slovo o včielkach som ukladala do dlhodobej pamäte. Napr. taká obetavosť drobného živočícha v prípade ochrany kráľovnej úľa je nepopísateľná. Dedko však nesúhlasil so zverejnením foto, tak jeho príbeh som na sociálnych sieťach pre inšpiráciu nemohla publikovať, opísať zážitky so včielkami môžem, čo ma veľmi teší. Nikdy by som si nepomyslela, že sa ocitnem v blízkosti úľa opakovane bez akejkoľvek ochrany a odídem bez jediného bodnutia. S dedkom samozrejme, sama by som si asi netrúfla. Človek vraj vydáva vône a pachy v každom psychickom naladení, včely doslova cítia stres, strach, úmysly a podľa toho sa chovajú. Neuveriteľné. Dedko nám predviedol všetko aj prakticky. Naposledy ho vraj včielka bodla pred 20timi rokmi aj to náhodou. Včelu bodnutie stojí život. Chytal celé roje len tak do ruky, otváral poklopy, videla som tie plásty, štruktúry úľa to sú nezabudnuteľné pohľady a tie včielky vôbec na neho nereagovali, lietali si sem tam úplne pokojne. Niektoré po ňom liezli, odleteli, prileteli a žiadna ho nebodla žihadlom. Adrenalín, ktorý som zozačiatku pociťovala sa rozplynul a cítila som pokoj. Akoby sa aj tie včielky upokojili a inak bzučali, pokojnejšie poletovali. Keď sa priblížil s malým rojom na rukáve ku mne, trochu som zneistela, tie včielky to okamžite registrovali. Dedko ich hlasom upokojoval a doslova hladkal tak vo vzduchu, dôverovala som mu a upokojila sa. Zážitok na celý život. Domov som si odnášala pohár pravého medu a odvtedy dedka rada raz za čas navštívim, porozprávame sa o včielkach kde inde ako rovno pri úli. Dedko nechce od nikoho nič, včielky mu vynahrádzajú všetko. Vekom je ešte taký mladší senior, tak dúfam, že starostlivosťou jemu vlastnou vychová ešte mnoho generácii včelstva, vďaka čomu ľudstvo prežije. Áno ľudstvo. Kiežby takýchto čudákov bolo čo najviac. Dočítala som sa totiž na internete, že bez včielok, nemá ľudstvo nádej na prežitie. Znie to celkom uveriteľne a hodnoverne. Živočích, ktorý má neuveriteľné jedinečné schopnosti, neporovnateľné so žiadnym iným druhom. Stala som sa zanietenou ochranárkou včiel. Ak sa chcete zamyslieť a pochopiť podstatu života, navštívte vo svojom okolí včelára, poproste ho, nech Vám ukáže včelstvo, vysvetlí prácu s nimi, princípy. Verte, zažijete také silné pocity, ktoré sa nedajú slovami opísať.
Začínajúce leto sa vždy ohlási rôznymi vôňami. Jednou z nich je aj opojná vôňa jahôd. Mávajúc letáčikom mi babička Danka oznamuje, že už sa zbiera. To sú tí ľuďia na poliach, ktorí na slnku od rána do večera ohnutí prehrňajú jahodové sadenice a zbierajú postupne dozrievajúce plody. Samozber za prijateľnú cenu. Človek príde, nazbiera si, odvážia mu jeho snaženie, zaplatí a bio kvalitu si odnáša domov. Jahody milujem, asi ako každý bez rozdielu veku. Dlho som veru nebola na takejto forme „vyvenčenia“. Najlepšie je zbierať ráno, nie je tak teplo. A treba ísť zbierať tam, kde sú jahody slamou vystlané. Pohľadám doma teda nejaké vhodné misky, ráno naložím Danku, Anku a Zuzanku a ide sa. Tohto roku sa veru slnko ohlasuje intenzívne už od rána. Je 7 hodín a neuveriteľné teplo. Mám rada teplo, ale toto teplo doslova z človeka vyťahuje silu. Vyberáme z auta na mieste zberu nádoby, mini prepravky, aj kýblik sa nájde. Tie babky sú snáď na baterky. Akonáhle sa zohnú, idú v tej polohe, kým nie je kýblik plný.
Smejú na mne, že mladí nevedia robiť, lebo sa každú chvíľu vyrovnávam a naťahujem chrbát. Slnko pridáva na intenzite, síce mám za sebou chutné osviežujúce jahodové raňajky priamo na jahodovisku, ale nič to nemení na fakte, že kolená sa hlásia stále viac. Viditeľne moja miska zaostáva za ich miskami, babky sú nezmar, akonáhle ide o robotu. Popri ich smiechu, som asi 10x počula povestné „bez práce nie sú koláče“. Rozprúdi sa debata práve o koláčoch, pudingoch a kreácii s jahodami. Dozvedám sa „tajné“ recepty, ako sa majú spracovávať, piecť, mraziť proste všetky fígle starých mám. Tentokrát sa smejem ja, lebo jedna cez druhú sa prekrikujú v zohnutej polohe, čo občas spôsobuje komické situácie a pohľady. Rozhovor sa mení na také mumlanie bez čakania na odpoveď. Nazbierané, končíme. Tento moment je po 3 hodinách ako vykúpenie. Na babkách nebadať takmer únavu. V aute diskusia pokračuje, tentokrát ako sa voľakedy robilo na poliach, všetky naraz mi vysvetľujú, každá svoj príbeh. Dnes máme program bohatý, okrem toho že im pomôžem odniesť svoje úlovky, musím samozrejme každú zároveň navštíviť, aby som to, o čom sa hovorilo za poli, videla aj v realite a ochutnala z ich výtvorov. Už sa teším babičky moje, nie nadarmo sa hovorí, že čo sa za mladi naučíš, v starobe akoby si našiel.
Podelím sa s Vami o tajomstvo. V istom domove pre seniorov, som sa zoznámila so sympatickým deduškom vo veľmi vysokom veku. Naše priateľstvo trvalo len krátko, niekoľko mesiacov, pretože odišiel na večnosť. Navštívila som ho asi 10 krát, zveril mi tajomstvo, o ktorom môžem rozpovedať svetu s jeho súhlasom, dokonca ma požiadal, „či by som sa nepodujala ja toto tajomstvo neobjaveného pokladu ísť hľadať a konečne vyniesť na svetlo božie“ Jeho tajomstvo rada zverejňujem, za pokladom sa z etických dôvodov nechystám. Písal sa rok 1957 a deduško nazvime ho Michal z malej obce pri Trenčíne sa oženil. Do daru od svojho otca dostal malú kovovú krabičku s pevne pricínovaným vekom, nedala sa otvoriť. Čo bolo obsahom nevedel, musel otcovi odprisahať, že túto krabičku otvorí, až keď bude on sám ženiť syna alebo vydávať dcéru. Prešlo pár rokov, otec deduška zomrel a náš deduško si spomenul na krabičku. Synovi ani dvom dcéram zatiaľ svadbu nechystal, pokušenie krabičku otvoriť bolo silné. Odolal. Dal otcovi sľub. Roky plynuli a prišiel deň, kedy sa syn cca 30nik syn rozhodol založiť rodinu a oženiť. Bolo to nejaký čas pred zmenou režimu v 1989 roku. Krabička! Rozhodli sa ju otvoriť priamo na svadobnom obrade na neformálnej časti. Obsahovala iba jeden jediný kus papiera, na ktorom bolo napísaných pár sukromných slov, určených iba pre potomkov deduška, vlastne od ich deda. A inštrukcie, popis miesta, pri starom rodičovskom dome, kde ich dedo, teda otec deduška zakopal do zeme po vlastnej svadbe v roku 1957, štyri demižóniky pravej nefalšovanej slovenskej bošáckej slivovice. Po toľkých rokoch má taký demižónik nevyčísliteľnú hodnotu a ako chutí môžeme len snívať. Asi tušíte správne, rodina prekopala každý milimeter, nič nenašli. Niekde bola chyba. Reliéf krajiny sa za tie roky pri „starom rodičovskom dome“ extrémne zmenil, na mieste kde kedysi boli lúky, stoja dnes rodinné domy. Ktovie, možno pod jedným z nich alebo na pozemku niektorého z nich, stále čaká na svoje objavenie poklad, o ktorom mi Michal rozpovedal tento príbeh. Z rodiny poklad už nikto nehľadá, strávili jeho hľadaním dlhý čas bez výsledku. Tento neúspech zasiahol širšie príbuzenstvo, v ktorom sa vzájomne naštrbili vzťahy medzi vnukmi. Tam kde je tvoje srdce doma, tam je tvoj poklad.
Buďte radi, že starnete. Nie každému je v dnešnej dobe dopriate zostarnúť. Snáď už čoskoro sa budeme môcť nielen objať, stretávať, tráviť spolu čas … tak, ako pri natáčaní Reflexu o činnosti nášho sociálneho projektu Vnučka. Ako to vidíte priatelia?
Radosť z obdarovania osamelých seniorov je neopísateľná. Mnohí nedostali dlhý čas ani pohľadnicu, nieto ešte darček. Bez slzičiek dojatia to v týchto chvíľach nejde. Tento rok nie jedno ako minulý rok, ale DVE plné autá prišli s nákladom vianočných darčekov. Jedno od Ministerstva vnútra SR, kde zamestnanci pre náš projekt Vnučka.sk vlastnoručne zabalili plné auto darčekov, ktoré nám priviezla zamestnankyňa úžasná Ines Ille, inak pomáhajúca nášmu projektu po celý rok. Druhé auto ako súkromná aktivita skvelej Alexandry Nikovej, ktorá so svojimi priateľmi vyzbierala a zabalila darčeky pre seniorov z projektu Vnučka.sk, ako som sa dozvedela, niektoré balíky obsahovali aj list pre neznámu babičku / deduška, ktorí sa rozhodli pri Štedrovečernom stole odpísať a poďakovať …
Ďakujem za všetkých seniorov, ktorí budú vďaka Vám mať krajšie Vianoce. Posledné darčeky roznášame ešte aj na Štedrý deň, žiaľ vo väčšine prípadov sme nútení odovzdať tento náklad ľudského dobra, štedrosti a lásky k človeku bezkontaktne, aby sme seniorov zbytočne nevystavovali riziku korona vírusu. Tak Šťastné a Veselé priatelia, som dojatá.
Stôl sme s Dankou priviezli, zmontovali a už na ňom pijeme s babičkou kávičku a tešíme sa, že bude na Vianoce naložený dobrotami, aké vie upiecť len Elenka. Krásne Vianoce!
NIELEN MEDZI MLADÝMI, ALE MEDZI VŠETKÝMI VEKOVÝMI GENERÁCIAMI JE VEĽA ĽUDSKÝCH POKLADOV
Dobrozdanie knihy, ktorá ťa prenesie do sveta bez pozlátky Napísal : PaedDr. Ľuboš Ďurdiak, PhD., AFIAP autor a konzultant v oblasti psychológie a osobnostného rozvoja www.DiscoveryTrend.eu
O čom sa dá málokde dočítať, môžeš nájsť v knižke od Janky Danišovej. Téma, ktorá sa ťa možno netýka ešte dnes, ale určite sa ťa dotkne zajtra. Lebo každý raz zostarne. Aj keď mnohí mladí už starými sú – lebo staroba a mladosť neraz odrazom duše býva.
Vážnu a náročnú tému autorka podala veľmi pútavou, miestami až humornou formou. Keď sa začítaš, vyše 220 strán prečítaš na dúšok. A pravdepodobne sa k nej znova vrátiš, aby sa ti pripomenuli cenné myšlienky a ponaučenia zo života.
Podľa autorky dnes žijeme v hedonistickej a až “nátlakovej” klíme, v ktorej sa celosvetovo pretláča idea, že všetko je možné kúpiť si, zaplatiť a každý sa musí snažiť o vonkajšiu dokonalosť. Upozorňuje, že v takejto konzumnej dobe sú na okraj vytesňované skutočné hodnoty, medzi nimi aj téma staroby a starých ľudí. To aj napriek tomu, že v mnohých krajinách počet seniorov už prevyšuje počet detí a podľa odhadov v nasledujúcom polstoročí sa počet ľudí nad 65 rokov zdvojnásobí a počet detí klesne o jednu tretinu. Týka sa to aj Slovenska.
Vďaka vlastnej bolestnej životnej skúsenosti Janka načrela do studnice poznania a ponaučení vo svojom živote. Zároveň pozorne vníma svety mladých a starých, v ktorých sú ďalšie životné múdrosti. O všetko sa v tejto knihe chce podeliť s tebou – aby si mohol obohatiť svoju studnicu poznania už teraz a nie až keď budeš starý a zostaneš opustený a sám.
Prostredníctvom tejto knihy sa snaží ukázať cestu, ako spoznáš svoju budúcnosť a to, aká bude tvoja staroba. Na svoju budúcnosť totiž vplývaš tým, aké hodnoty žiješ a ukazuješ deťom a mladým už dnes. Kniha je akýmsi zrkadlom, aby si aj ty mohol vidieť svoje činy oveľa skôr, ako vytvoria prekážky, ktoré ťa zastavia v napredovaní a v spokojnom žití s ostatnými.
Janka v knihe rozpovedala veľa životných príbehov, vrátane toho svojho. Nabáda v nich k pocitu súdržnosti a zodpovednosti pri udržiavaní a budovaní rodinných a akýchkoľvek iných vzťahov. Je presvedčená, že keď dávaš, budeš prijímať viac, ako si myslíš. Upozorňuje aj na to, že ak sa snažíš ovládať iných a manipulatívne im chceš určovať smer ich života, nikdy nevyhráš. V takých vzťahoch zavládne posadnutosť, chýba vnútorný pokoj a nakoniec všetci zostanú porazení – vrátane teba.
Príčiny osamelosti, smútku a straty záujmu o všetko, súvisia podľa autorky s tvojím životným štýlom. Sebectvo v tebe chce, aby si mal stále viac a obetoval tomu čokoľvek – po prerušení vzťahových línií však šanca na zmenu už nemusí prísť.
V jednotlivých životných situáciách, ktoré zažila s mnohými seniornými ľuďmi, budeš vidieť jej očami, v čom vidí dobrotu, láskavosť, ako napĺňajúce môže byť pozorné počúvanie, neodcudzovanie druhého a schopnosť tešiť sa aj z maličkostí.
A že aj na maličkostiach záleží, zistíš z jej rozprávania veľmi skoro. Mnohí zo seniorov by vrátili čas, keby to bolo možné, len kvôli jedinému okamihu. Okamihu, ktorý znamenal zlom v ich živote a ovplyvnil tok ich života na dlhé roky alebo neodvratne.
I keď je kniha najmä opisom vzťahov a života ľudí v seniornom veku, autorka apeluje aj na mladých. V praxi sa jej darí spájať rôzne generácie a ako sama píše, neraz bola energia v takýchto skupinách taká silná, že ju bolo cítiť snáď vo všetkých galaxiách. A keby aj nie, tak účastníci rôznych spoločných aktivít získavali zážitky, ktoré im potom dodávali energiu po celé ďalšie roky. Aj preto služba pre iných podľa autorky skrýva v sebe hlboký zmysel.
Sama ide príkladom a ukazuje ľuďom jeden zo spôsobov, ako je možné zblížiť ľudí rôznych generácií navzájom. Založila projekt VNUČKA.sk, pod ktorým združuje a organizuje mnoho aktivít. V jednoduchosti je krása, sa vraví. A inak to nie je ani v tomto prípade.
Odhodlanie a iniciatíva Janky pretavené do reálneho života upútali pozornosť aj samotné ministerstvo. Štátny tajomník sa prišiel osobne pozrieť a pozhovárať so seniormi, ktorí spolu s Jankou podnikli už veľa príkladného a podnetného.
V knihe sa dozvieš oveľa viac, aj to, že Janka nakoniec so svojím projektom získala od ministerstva ocenenie Sociálny čin roka 2018 a neskôr bola nominovaná medzi osobnosti, ktoré prispeli k rozvoju občianskej spoločnosti niečím výnimočným. A začiatkom roka 2019 boka autorka tejto knihy ocenená spolu so svojím projektom Vnučka.sk prestížnym Krištáľovým krídlom za filantropiu.
Jej aktivity teda nezostali nepovšimnuté. Práve cez ne sa v tomto projekte snaží zmeniť spoločenskú klímu, aby sa seniorom venovala väčšia pozornosť a aby generácia mladých a tých skôr narodených nezostávali každý na inom brehu rieky. Nejde pri tom o klasické opatrovateľstvo, kde sa poskytuje úplne iná starostlivosť starým a chorým ľuďom, ale to pochopíš z obsahu celej knihy a z každého príbehu veľmi rýchlo aj ty sám.
Janka sa v knihe nevyhýba ani téme smrti, celému kolobehu života. Krásnym spôsobom slovami bývalej učiteľky poukazuje aj na to, že hoci domovy pre seniorov sú mnohokrát nepostrádateľné a dokážu zabezpečiť istú kvalitu starostlivosti o starých ľudí, je to miesto, kde býva asi najviac vyplakaných vankúšov…
Čítaním riadkov v tejto knihe sa jednoducho prenesieš do sveta bez pozlátky, zistíš však, že veľakrát aj na prvý pohľad v bezútešnej situácii sa dá nájsť mnoho nádeje a radosti. Naučíš sa vidieť svet inak. S empatiou a porozumením tomu, prečo a ako je možné, že dávanie správnym spôsobom môže obohatiť všetkých zúčastnených a nikto neodíde naprázdno.
Ak sa rozhodneš prečítať si túto knihu, spoznáš osudy mnohých ľudí, vrátane toho Jankinho. Ja som cez túto knihu a jej riadky (aj medzi nimi) spoznal Janku ako človeka, ktorý napriek mnohým významným oceneniami netúži po nich ako hlavnom cieli jej snaženia.
Spoznal som v nej osobu, ktorá je navonok silná a odvážna, no vo svojom vnútri krehká a zraniteľná. Osobu, ktorá dokáže cielene viesť, no zároveň sa rada viesť aj necháva. Nie však bezhlavo, ale s citom, pochopením a múdrosťou, ktorá nepozná hranice, napriek plynúcemu času, alebo hlbokým vráskam na tvári.
Každý človek má v sebe diamant, ktorý sa postupne obrúsi. Niektorý harmonicky a do čírej podoby. Takýto drahokam potom žiari aj vôkol seba. Nie preto, aby ohúril. Ale preto, aby zušľachtil.
Mnohí ho majú v sebe a ani o tom nevedia. Janka je jednou z tých, ktorá toto svetlo v druhých hľadá a keď ho nachádza, ukáže im ich nádheru. Nádheru, ktorá obohatí oboch. O lásku a radosť zo stretnutia.
Jankina kniha je výpoveďou o tom, že nielen medzi mladými navzájom, ale medzi všetkými vekovými generáciami je veľa takýchto pokladov, ktoré čakajú na svoje objavenie. Mnohokrát stačí zotrieť len jemnú vrstvu prachu, ktorú tam mohol zanechať smútok či žiaľ z opustenosti a samoty.
PaedDr. Ľuboš Ďurdiak, PhD., AFIAP autor a konzultant v oblasti psychológie a osobnostného rozvoja www.DiscoveryTrend.eu
Priatelia, priaznivci, snažíme sa v tejto ťažkej dobe ako len vládzeme … Zohnali sme rúška, dezinfekciu, nakupujeme starkým, veľa si telefonujeme, prevážame ak je treba, chránime ich a a kopec iných činností, často aj za vlastné peniaze. Ak Vám to situácia dovoľuje, podporte nás podľa možností 3 eurami, / ak Vám to nebude veľa, aj pravidelne /, veľmi nám to pomôže! Variabilný symbol môžete uviesť 333 a číslo účtu nášho OZ je SK8383300000002401332830 FIO BANKA Ďakujeme! Veď jedného dňa zostarneme všetci, ak budeme mať to šťastie! Poznámka : Nejedná sa o finančnú zbierku, ale o možnosť propagácie aktivít občianskeho združenia.
Od roku 2018 patrím do veľkej rodiny ocenených osobností prestížnym Krištáľovým krídlom a som na to nesmierne hrdá. Pozvanie od pani Márie Vaškovičovej – autorky tohoto najprestížnejšieho spoločenského podujatia v našej krajine, zúčastniť sa neformálneho piatkového stretnutia v príjemnom prostredí Piešťanského HS centrum, sa neodmieta. Ďakujem za nádherne strávený deň, neskutočne som si oddýchla a stretla opäť mnoho priateľov s ktorými sme sa dlho nevideli. Dokonca som sa ocitla na palube takmer 6 metrov dlhého a 8 valcového Cadillacu z roku 1951, v ktorom sme ponaháňali vietor vo vlasoch so sympatickým Jankom Horňákom – majiteľom burácajúceho motora „pravej ameriky“, nad ktorým je obývačka na kolesách. Zážitok z jazdy sa slovami vyjadriť nedá a varujem všetkých – je to prudko návykové! 😉
Sľuby sa majú plniť.🤝 Jeden z nich som dala začiatkom roku 2020, ale korona pandémia nám zahatala plány – zobrať seniorky na vytúžený výlet do Oponického kaštiela. Nachádza sa tu snáď najväčšia knižnica široko ďaleko. Až teraz koncom leta, som s radosťou splnila mojim akčným seniorkám sľub! Celú knižnicu sme mali iba pre seba. 😇 A pridala som ešte malé prekvapenie cestou domov, ktoré síce vyžadovalo miernu prechádzku do kopčeka, ale stálo to za to, veď pozrite vo videjku na tú krásu Brodzianskeho letohrádku, majestátne stojaceho nad Brodzianskym parčíkom. Ak sa Vám páčia naše dobrovoľnícke aktivity so seniormi, mrknite aj sem http://www.vnucka.sk/index.php/podpora/
Veľké ĎAKUJEME nadácii HENKEL a Centrum pre filantropiu za podporu nášho občianskeho združenia sumou 350,- €, čo nám umožnilo zakúpiť ochranné rúška, dezinfekciu, rukavice, utierky a prispieť tak k ochrane nielen nás všetkých, ale aj tých najzraniteľnejších – seniorov.
Vďaka tejto podpore a nákupu sa nám podarilo rovnako zabezpečiť vitamínové doplnky, ktoré určite dobre padnú na zdravie u našich babičiek.
“ Bože môj, ako sa ten svet zmenil, krásny výlet Janinka! „ Moja obľúbenkyňa 86r. Majka s dobrodružným srdiečkom, rada poznáva miesta, ktoré za jej čias neexistovali. Po návšteve špecialistu lekára, sme v obchodnom centre v Nitre nakukli aj do knižného Martinusu a hrdo sa odfotili s mojou knihou, Majkin maškrtný jazýček ochutnal kung pao, cvakli sme si zrkadlové neodmysliteľné výťahové selfíčko na pamiatku a po ceste domov ako pravé cestovateľky doplnili energiu automatovou kávou, ktorá mala vraj najväčšiu penu, akú doteraz videla. Zoberte svojich či cudzích starkých na výlet aj Vy, nikdy neviete, či ešte tú možnosť dostanete, keď si konečne urobíte čas …
alebo zájdite osobne V Bánovciach nad Bebravou, Námestie Ľ. Štúra 5 – oproti TESCO
Loading ...
tak, ako pri natáčaní Reflexu o činnosti nášho sociálneho projektu Vnučka. Ako to vidíte priatelia?
a tešíme sa, že bude na Vianoce naložený dobrotami, aké vie upiecť len Elenka. Krásne Vianoce! 
